Križanov 2004

02.03.2010 08:17

 

 

 MANNSCHAFTS – EINSATZUBŰNG 2004

 

TRÉNINGOVÉ NASADENIE 2004

Video - Križanov 2004

Fotky - Križanov 2004

   

23. – 25.4.2004 sa konali v Čechách v obci Křižanov pri Tepliciach záchranárske cvičenie zamerané na praktické nasadenie psov v ostrej akcii.  Cieľom tohto cvičenia bolo otestovať si psovodov a psov pracujúcich v trojčlenných družstvách pri práci v ruine, na ploche (lese), pachových prácach, pri poskytovaní prvej pomoci, orientácii v teréne a zlaňovaní. Celé trojdňové cvičenie bolo koncipované tak, aby sa čo najviac priblížilo k reálnej situácii a podmienkam pri ostrom nasadení. Základom bolo nájsť všetky stratené osoby. Spôsob práce si určilo každé záchranárske družstvo samé, dôležitý bol výsledok celého tímu ako celku.

Okamžite ako sme sa dozvedeli o tomto cvičení, ktoré malo byť predprípravou tréningového nasadenia v Rakúsku, zorganizovali sme jeden záchranársky tím v zložení Helena Pavlíková Gičová so sučkou CHITTA Betkin dvor (Tinka), Kristína Karovičová so psom Andym a Miroslava Babková so sučkou Paduama z Vlčí stepi (Eni).

Ráno 24.04.2001o 4.00 hod. sme vyrazili z nášho cvičáku v Bratislave na ďalekú cestu smer Křižanov. Ako šoféra sme mali so sebou člena našej brigády Ľuboša Hájka so svojou už staršou sučkou Lindou, s ktorou si Ľuboš už pred rokmi veľa okúsil na ostrých akciách v Turecku a Taiwane.

Cesta nám trvala aj s prestávkami približne sedem hodín. Keď sme dorazili na miesto činu srdečne nás privítali naši český kolegovia – záchranári. Po nahlásení sa u pani Šabatovéj, ktorá stala na čele organizačného tímu, sme sa ubytovali na chate českej záchranárskej brigády a čakal nás chutný obed. Tu sme sa stretli všetci pretekári, 2 družstva z Rakúska (profesionáli - požiarnici), 2 družstva zo Slovinska,3 družstva z Čiech (južné Čechy, Praha , domáci) a jedno naše družstvo.

Po obede prebehlo losovanie štartovných čísiel a dozvedeli sme sa, čo nás čaká v ten deň. A tak o 14.00 hod. začalo cvičenie. Prvým stanoviskom boli pachové práce. Na všetky stanoviská sme sa presúvali v Ávii. Po 15 minútach cesty sme sa ocitli na ´trávnatej pláni (bývalé ťažobné miesta zasypané hlinou), kde fúkal vietor rýchlosťou takmer 60 km/hod... Tu nás už čakal rozhodca pán Stanek. Pracovať mohol vždy jeden pes, ktorého v prípade potreby mohli striedať ďalší dvaja. Boli tu družstva, ktoré na tejto 2 – hodinovej stope využili a nasadili všetkých troch psov. My sme nasadili iba jednu sučku, ktorá sa v daných ťažkých poveternostných podmienkach dostala ž do posledného úseku, kde ju však silný vietor vyvial príliš ďaleko a nevedela sa už napojiť na stopu. Tinka bola z našich psov jediná ktorá mala predpoklady na vypracovanie tejto stopy. Z ôsmich družstiev iba dve čo dostopovali až do konca.

Vrátili sme sa Áviou naspäť a o 1.5 hod. sme už vyrážali na druhé pracovisko – ruiny. Tu nás čakala veľká budova, veľká ani nie tak rozlohou ale piatimi poschodiami, ktoré bolo treba prehľadať. Naši psy najprv pracovali samostatne a už onedlho Andy vyštekal prvú osobu. Potom sme nasadili všetkých troch psov spolu, keďže to umožňoval veľký priestor. Našim psom spoločná práca nevadila. Spôsob práce sme si síce určovali sami, ale keďže existuje medzinárodný skúšobný poriadok IPOR, museli sme sa ho určitým spôsobom držať. Rozhodca Martin Gutt (Švajčiarsko) nám ako psovodom nepovolil vstup na vyššie poschodia a s tým mali naši psy problém dostať sa až na najvyššie poschodie kde sme bohužiaľ stratili jednu osobu. Unavení sme sa vracali späť, mysliac si, že piatočne vyhľadania už máme za sebou. Na večeri nám však oznámili, že nás ešte čaká nočné vyhľadanie na ploche (les). O 22.30 hod. sme opäť vyrazili do terénu. Pred nami bol nie síce široký ale dlhý lán lesa. Rozdelili sme sa do rojnice. Boli sme vybavení baterkami a mali sme svetelné označenie i na psoch pre lepšiu orientáciu. A okrem iného na všetkých stanoviskách sme samozrejme chodili s plnou poľnou, čo predstavovalo pekne veľký batoh. Po zhruba 15 minútach Eni vyštekala figuranta ležiaceho  pod stromom, zabaleného v plachte. Prehľadali sme následne les až do konca, no nikoho sme už nenašli. Veľmi sme sa potešili keď nám rozhodca Martin Gutt oznámil, že v lese bola len jedna osoba. Spokojní a šťastní sme sa vrátili do chaty. Psi už boli vyšťavení a mi tiež. Ten deň bol akoby nekonečný.

V sobotu na raňajkách nám oznámili priebeh dňa. O 9.00 hod. sme sa presunuli k lesu kúsok od chaty a dostali sme jasnú úlohu. Na ploche 200 x 700 m nájsť jednu stratenú osobu a poskytnúť jej prvú pomoc. Do rúk nám dali nosidlá a začali sme hľadať opäť v rojnici. Hľadanú  osobu našla a vyštekala Tinka. Jej psovod Helenka začala s poskytovaním prvej pomoci. Overila si základné životné funkcie a zistila zranenie na hlave. O chvíľu pribehla aj Mirka s nosidlami. V tom kopcovitom teréne to nebolo vôbec ľahké. Len pre zaujímavosť tie nosidlá boli staré vojenské, ktoré vážili približne 20 kg. Previazali sme nášmu zranenému figurantovi hlavu, skontrolovali sme, či nemá ďalšie zranenia a preložili sme ho na nosidlá. Ale  preniesť toho cca 90 kg ťažkého chlapa bolo priam nemožné. Celú akciu pozorovali rozhodcovia a dvaja členovia Červeného kríža, ktorí sa pri našom pokuse o transport schuti zasmiali. Posledný deň cvičenia sme sa na hodnotení dozvedeli, že sme boli najlepší v poskytovaní prvej pomoci.

Ávie a už sme boli na ceste k miestu zlanenia. Zlaňovalo sa v areáli hasičského zboru na simulovanej  stene domu  z výšky druhého okna. Každé družstvo muselo mať svoj  zlaňovací postroj čo sme my bohužiaľ nemali.  A tak sme si z tohto stanoviska odnášali akurát ponaučenie a potrebu zakúpiť do ZKZ aj takúto techniku.

Zo zlaňovania sme sa hneď presúvali do ruiny. Bola to stará budova v ktorej sme mali prehľadať celé pivničné priestory. Ako psovodi sme sa nemohli voľne pohybovať po prehľadávanom priestore, mohli sme stáť len na prístupových schodoch.  Dôraz sa kládol na samostatnú prácu psov. Na tejto ruine sme zvolili taktiku  prehľadávania po jednom. Enike sa podarilo nájsť dve osoby. Po uplynutí časového limitu nám rozhodkyňa Christa  Geritzer , na naše potešenie oznámila, že  schované boli len dve osoby.

Opäť spokojné sme sa vrátili na chatu. Po večeri sme mali na programe nočný pochod. Jednotlivé družstvá vyrážali na trasu v 15 minútových intervaloch. My sme boli na tomto pochode ako druhé družstvo po prvom rakúskom. Dostali sme do rúk mapu s označením miesta kde sme  a miesta kam sa treba dostať. Vďaka kompasu bol pochod pre nás hračkou. Na mieste určenia kde nás čakal rozhodca pán Babička sme sa dostali ako prv, rakúskemu družstvu by sa očividne nejaká  tá buzola tiež zišla. Trvanie pochodu tam a späť sa stopovalo, boli sme tretie najrýchlejšie družstvo.

V nedeľu bolo na programe vyhľadanie v ruine (dve pracoviská). My sme sa podľa harmonogramu na pracovisko dostali ako posledná dvojica družstiev. Na mieste ruín sme si s českým družstvom  vylosovali kto pôjde prehľadávať dolné a kto horné pracovisko. Rozhodcovia Martin Gutt a Christa Geritzer si zas rozlosovali, na ktoré pracovisko pôjdu posudzovať. Nám sa ,,ušiel" pán rozhodca Gutt, s ktorým sme sa už veľmi dobre poznali z predošlých dní. Našou úlohou bolo nájsť neznámi počet zavalených osôb v časovom limite 30 minút. Na každého psa pripadlo 5 minút samostatnej práce a zvyšných 15 minút sme mohli pracovať spolu. V priestore ktorý predstavoval otvorenú plochu – veľký dvor s množstvom stavebného materiálu, skladových priestorov a odstavených nákladných aut. Priestor bol rozdelený na tri časti. V prvej časti pracoval Andy , ktorý onedlho označil a vyštekal zavalenú osobu. Druhú časť prehľadávala Enka ktorej sa nepodarilo označiť osobu. Ako tretia išla pracovať Tinka ktorá začínala druhou časťou kde označila a vyštekala ukrytú osobu a posúvali sme sa ďalej. Z opačnej časti vyštekala aj osobu ktorú označil Andy nakoľko bola stále v úkryte. Potom sme prikročili k spoločnému vyhľadaniu kde Tinka označila a vyštekala ukrytú osobu v odstavenom nákladnom aute. Potešili sme sa, že sme v tejto ruine našli všetkých figurantov, obzvlášť preto, že nie všetky družstvá tu boli úspešné.

Po návrate na chatu nás čakal dobrý obed a po hodinovej prestávke prebehlo vyhodnotenie. Páčilo sa nám že tu neboli žiadne veľké ceny, poháre ani mechy krmiva. Každý z účastníkov  dostal diplom za účasť  a malého marcipánového psíka. Organizátori mysleli i na nás pretekárov zo vzdialených miest a prichystali nám na cestu každému balíčky s jedlom. Ma záver sme si s českými záchranármi z Křižanova a z Južných Čiech vymenili kontakty a rozlúčili sme sa.

No ako to už býva, slovenský záchranár musí využiť každú príležitosť, ktorá sa mu  naskytne. A tak, keď sme už boli na ceste domov, zastavili sme sa ešte na ruine, v ktorej naši psy mali v piatok problémy z viacposchodovou budovou, a dobré sme si potrénovali. Až potom sme mohli opustiť Čechy.

Tento víkend nám dal všetkým veľa nových poznatkov. Predovšetkým sme si otestovali svojich psov ako pracujú v náročných podmienkach, po dlhej ceste a pri extrémnej záťaži. A samozrejme sme si overili i svoje sily a schopnosti.

V prípade organizovania podobného cvičenia u nás, v Čechách či v priľahlých štátoch, pokiaľ to naše finančné podmienky umožnia, a my by sme sa s radosťou opäť zúčastnili.

-mb-